Preskočiť na obsah

Vzácne recitátorky sa míňajú

Martinský Kruh priateľov poézie a prózy je známy ako združenie zanietených interpretov umeleckého prednesu literárnej tvorby slovenských autorov nepretržite štvrťstoročie. Spolu s amatérskymi recitátormi v tomto kolektíve prejavila svoju celoživotnú lásku k umeleckému slovu tiež pani Helena Reguliová. Iba jednu sezónu po vzniku Kruhu 3P priviedol v roku 1993 svoju starú mamu vnuk, mladý recitátor Zdenko. Stálou členkou tohto kolektívu recitátorov troch generácií bola sedemnásť sezón (od 71 až do 88 rokov veku). Hoci v zrelom veku, na javisku vystupovala ako elegantná, šarmantná dáma, vždy zodpovedne pripravená, so vzácnym zmyslom pre humor aj poláskanie slovom. Poslucháčov vždy zaujala starostlivo vybratým autorom a dobre zvoleným textom. Recitovala jemné ženské verše Maše Haľamovej, ale tiež zemito humornú Zuzku Zgurišku, opakovane si pripravila poéziu obľúbených básnikov Jána Smreka a Andreja Plávku, osvojila si tiež Vladimíra Reisela alebo náročného Borisa Pasternaka. V premiére sa ako recitátorka predstavila v roku 1993 veršami Jána Smreka Pod kvitnúcim oleandrom a v jej záverečnom účinkovaní v kolektíve Kruhu 3P zaznela v roku 2010 báseň Andreja Plávku Testament. V povedomí kolegov Kruhu 3P ostáva na pôsobenie Heleny Reguliovej aj po jej odchode živá, priateľská, svetlá spomienka.
Ako svoju vzácnu, uznávanú a milovanú priateľku si uchovávajú v Kruhu priateľov poézie a prózy aj Evu Potůčkovú, rod. Talafúsovú. Bola známa láskou ku knihám a širokou znalosťou literatúry. Objavila ? lozo? ckú Etelu Farkašovú a jej Roztrúsené myšlienky, predniesla také rôznorodé texty ako Dlhý čas čakania z Mináčovej Generácie, Novozákonné posolstvo apoštola Pavla, Tolstého Annu Kareninovú, Bez Boha na svete Kristíny Royovej, Prévertovho Zametača, Dobrovičovej Neviem, ani sa nepýtam..., v jej podaní rezonuje nezabudnuteľná Kostrova Zem, Válkov Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, Vysockého Balada o láske... a mnohé ďalšie nemenované texty vo viac ako štyridsiatich komponovaných poetických programoch v martinskom Literárnom múzeu Slovenskej národnej knižnice. Súťažila na Hviezdoslavovom Kubíne a tu získala aj najvyššie ocenenie (1961), na prehliadke ženského prednesu Vansovej Lomnička obhájila päťkrát prvé a raz druhé miesto (1973 – 2000), na festivale zdravotne postihnutých jej štyrikrát patrilo prvé miesto (1997 – 2002).
Ako interpretka občianskych obradov veľa ráz oslovovala výnimočným výberom myšlienok o smrti. A tak na jej rozlúčke zazneli v jej prednese z nahrávky aj tieto slová: „Smrť vlastne nič neznamená. Nie je dôležitá. Iba čo som odišla do vedľajšej izby... Čímkoľvek sme si boli, tým sme si i naďalej.“

Vlasta Kunovská a Eva Kalnická
Foto archív rodiny a LM SNK