Preskočiť na obsah

Režisérska pozícia jej svedčí (Magdaléna Košická)

Magdaléna KošickáMagdaléna Košická alebo Lena, ako ju jej priatelia volajú, patrí medzi herečky, ktoré sa osudu dokážu vzoprieť. Vek sa nepatrí prezrádzať, ale má za sebou hviezdnu kariéru v Štátnom divadle, rozhlase i televízii v Košiciach, a neskôr sa usadila v rodnej Bratislave. Otec, náročný na výchovu svojej dcéry, jej nedovolil uspokojiť sa, ako sa hovorí, núdzou cnosťou, pretože už ako malá inklinovala k problematike, ktorá zapájala všetky zmysly. Lena sa rozhodla pre kariéru herečky, ktorú dnes pretavuje do pracovnej pozície režisérky v ochotníckom divadle v Ivanke pri Dunaji s názvom Naše divadlo. Magdaléna, matka herečky Lenky Košickej, aby neprišlo k omylu, je v súčasnosti rovnako vyťažená ako kedysi, pretože režisérska práca a zodpovednosť principálky nesie so sebou nejednu obeť, lebo sa musí zriecť mnohých iných činností.

> V Ivanke ste údajne nadviazali na predošlú bohatú tradíciu ochotníckeho divadla, v ktorej začal vo vašej rodine najskôr pokračovať váš zosnulý manžel Miroslav Košický. Do akej miery dnes zachovávate tú podobu divadla, ktorá sa zachovala v písomných zmienkach a spomienkach ľudí?
Podľa dostupných informácií prvá písomná zmienka o ochotníckom divadle v Ivanke je z roku 1893 s titulom ND. Od roku 1985 sa uvádza ako Naše divadlo. Súbor ukončil svoju činnosť v roku 1990. No a v roku 2011 sa nadšenci rozhodli divadelnú tradíciu s jej pôvodným názvom znovu oživiť. K režijnej spolupráci si vtedy pozvali môjho manžela – režiséra Mira Košického. S radosťou a obojstranným nadšením sa s nimi pustil do spolupráce. Vybral a upravil Gogoľovu hru Revízor. V apríli 2012 ho zradilo roky choré srdce a navždy sa s nami rozlúčil. Veľký žiaľ a smútok súboru z jeho odchodu uprostred práce na inscenácii ma podnietil k rozhodnutiu ponúknuť sa, že s nimi hru doskúšam a pokúsime sa spoločne doviesť ju k úspešnej premiére.
...
> Dnes je u hercov moderné, že sa z nich stávajú režiséri. Čím to je?
Nikdy predtým som nemala ambície režírovať. No zrazu sa to stalo. Na pozadí náhlej smrti človeka, ktorého sme mali všetci radi, a ak nás náhodou odniekiaľ sleduje, je rád a usmieva sa. A ja dnes aj v súčinnosti so všetkou hereckou prácou, ktorú sa snažím svojich hercov na javisku naučiť, mám úžasný pocit nového profesijného naplnenia, keď spájam životné herecké skúsenosti s pre mňa novým pohľadom na tvorbu divadelného diela. Sedím v hľadisku a určujem, aký bude život na javisku. Fakt, že jedného dňa toto budem zvládať a dívať sa na výsledok z hľadiska, mňa samu fascinujúco udivuje, najmä ak všetko naše spoločné úsilie ocenia diváci. Stretávam sa s úžasnými ľuďmi, ktorí naozaj veľmi chcú, snažia sa, a aj bez ? nančnej odmeny za drinu vo svojom voľnom čase dokážu z javiska divákov potešiť, rozosmiať... A diváci odchádzajú domov s pocitom, že nestrávili večer s nami zbytočne, že ho strávili lepšie, než čakali. Potlesk a slová vďaky a uznania na konci predstavení nám to dokazujú.

Drahí Moji Herci, robíte ma šťastnou.

Pripravila Jana Jurkovičová
Foto archív M. Košickej a súboru

(celý rozhovor si prečítate v Javisku 2/2017)