Preskočiť na obsah

Festival pestrosti a kreativity

FEDIM -logoKeď ma oslovili s ponukou byť členom poroty Festivalu divadla mladých v Tisovci, ani chvíľu som neváhal. Na ochotnícke divadlo sa vždy teším, lebo ma stále dokáže prekvapiť výberom témy a tiež žánru či použitými inscenačnými princípmi. Tohtoročný FEDIM ma v tomto smere nesklamal, skôr naopak. Mal som možnosť pozrieť si všetko – autorské inscenácie, ktoré vznikali od začiatku priamo na mieru súboru, dramatizácie postavené na literárnej predlohe, či dokonca rozprávku. A rovnako som bol svedkom aj rôznorodosti v inscenačných postupoch. Niektoré súbory sa s divákom snažili komunikovať štylizovanými javiskovými obrazmi a pohybom, iné stavili na civilnejšie herectvo. Mohol som vidieť aj rytmizovaný pohyb vsadený do hudby, využitie videoprojekcie, či dokonca prácu s bábkou a objektom ako nositeľom významu.
...
Z desiatich súťažiacich súborov až deväť nesiahlo po dramatickej predlohe. Z toho vyplýva aj spoločná črta takmer všetkých inscenácií. Vyrovnať sa s naratívnosťou predlohy bez opory dramatickej štruktúry nie je jednoduchá vec. Lineárnosť a absencia konfliktu v jednotlivých situáciách bola orieškom pre všetky zúčastnené súbory. Niektorým sa podarilo s nástrahami autorských textov (či už podľa literárnej predlohy, alebo nie) vyrovnať viac, niektorým menej. Rovnako problematickou sa javila v mnohých prípadoch aj nejednotnosť použitých inscenačných princípov. Možno práve preto mali inscenácie umiestnené na prvom a dvoch druhých miestach ako spoločné znaky žánrovú čistotu a jasnú autentickú generačnú výpoveď.
Najväčším kladom festivalu pre mňa ostáva zistenie, že mladí divadelníci sa neboja experimentovať – ani vo výbere tém, ani ich spracovaním či výberom inscenačných a hereckých postupov. Je to jasný znak toho, že o divadle uvažujú a hľadajú aj iné než zaužívané postupy. Dúfam, že si tento tvorivý elán udržia aj v budúcnosti, aby aj ďalší FEDIM bol ako ten tohtoročný: nielen festivalom divadla mladých, ale aj festivalom pestrosti a kreativity.

Michal Jasaň
Foto Marian Kišák

(celý článok si prečítate v Javisku 2/2017)