Preskočiť na obsah

S nadhľadom a odstupom k triezvosti

Pohľad na tohtoročnú Scénickú žatvu a jej hodnotenie sme pripravili ako výber z názorov na jej jednotlivé pozoruhodné inscenácie.
Na úvod tohto ročníka Scénickej žatvy pripravili organizátori tematicky a formálne relatívne ucelené pásmo umeleckého prednesu a divadla poézie. Alica Cvečková sa predstavila s ukážkou z Veľkého zošita (1987) Agoty Kristof, potom nasledovalo predstavenie košického Štúdia J pri ZUŠ Jantárová, inšpirované básnickým debutom vysokoškolskej pedagogičky a odborníčky na médiá Vlasty Hochelovej Sen o nespavosti (2008). Na záver predniesol Adam Hrebeň ukážku z románu Josepha Hellera Hlava XXII (1961). Recitované ukážky z románov zobrazujúcich bezmedznú krutosť či absurdnú, až komickú odcudzenosť ľudských vzťahov na pozadí vojny tvorili prekvapivo dobrý rámec abstraktnejšej a vnútornejšej výpovede o prázdnote medziľudských vzťahov v médiami presýtenom každodennom svete. Videli sme teda prácu s napätím medzi citlivosťou a odstupom od prežitého v troch podaniach.

Martin Bernátek


...

Keď sa povie Sto rokov samoty, hovorí sa o jednom z najzaujímavejších a snáď i najväčších románov minulého storočia. Spôsob Márquezovho rozprávania, obsahujúci zmes naturalizmu, juhoamerických legiend, kúzel a fantázie prastarých domorodých príbehov, je najmä pre nás Európanov, odchovaných realizmom a civilnosťou autorov starého kontinentu, neľahko uchopiteľným posolstvom.
(...)
Pokus previesť príbehy z románu, aspoň niektoré, do iného než literárneho systému znakov, je vždy pokusom odvážnym a ambicióznym. Krasulova adaptácia románu, vytvorená pre divadelníkov z Divadla „A“ a Divadla „Shanti“ v Prievidzi, túto ambíciu neskrýva. Podarilo sa im spoločne nájsť cestu ku kľúču divadelnej adaptácie.
(...)

Inscenátori zvolili svojbytný divadelný jazyk živený viac naráciou, epickým vyprávaním kombinovaným s divadelnými obrazmi, ktoré často majú blízko k obradu, než klasickou činohernou dramatickou situáciou. Vznikla akási mozaika, koláž rôzneho typu divadelnosti, smerujúca k odovzdaniu závažnej témy: V tomto svete ľudí a prírody vzniká spoločenstvo utkané z ľudskej prirodzenosti, vášne, mágie, fantázie a hry, ktoré postupne zarastá civilizačnou chorobou s vojnami, kšeftami, revolúciami, príčinami skôr absurdnými, až dospeje k zániku, aby inde a inak vzniklo spoločenstvo iné a malo podobný osud. (...)

Tejto téme inscenátori slúžia odovzdávaním mnohých a mnohých informácií, z ktorých ale len niektoré majú silu magického realizmu románopisca. Javisková freska niekde očarí hravou divadelnosťou (súboj kohútov), nápaditým využitím akčnej scénografie (stavba mesta) a sen o ňom (zasvietené kufre), inde sa uspokojí len s opisnou ilustráciou, ktorá akoby ani nebola hodna sily tohto gesta (poprava).
Často sa s inscenáciou ponáhľalo, aby sa stihlo povedať všetko potrebné, divák však nestíhal vždy odovzdávané zažiť či usídliť sa v onom magickom meste.
Herci boli vo veľkej väčšine výborne remeselne vybavení, za všetkých menujme predstaviteľku Matky rodu Buendíovcov.
Inscenácia Príbeh z Maconda ako celok je nesporne výnimočným divadelným dielom, o to viac zamrzí, že ku všetkým situáciám tvorcovia nenašli či nepoužili onen kľúč rovnako vynaliezavo a predstavenie zasahovalo diváka len čiastkovými momentmi.

František Zborník


Súbory Tote tam z Kežmarku a Trma-vrma z Popradu v spoločnej kooperácii sa rozhodli slovenskú identitu prekutrať zhora dolu, poukázať na niektoré jej falošné modly. Ale ešte viac sa na jej účet dobre pobaviť.
Široký autorský kolektív sa vysmieva z „hejslováctva“ tým, že polemizuje s jeho známymi pravdami. Použitím niektorých princípov divadla – prednášky prechádzal cez rôzne dejinné udalosti, ktoré prerozprával v zjednodušených a skratkových skečoch.
Búranie mýtov malo viacero podôb. Niekedy ich len vtipne vyvrátil, napríklad keď starých Slovanov ukázal ako lenivú chásku s drumbľou, ktorá nemá veľký záujem bojovať o svoju ríšu. Inokedy historické situácie infikovali súčasnosťou. Obraz o „vyhrotených“ maďarskoslovenských vzťahoch napríklad zobrazil formou rap battle (rapového súboja). Inscenátori ale nijako nezakrývali, že z ich rekonštrukcie faktov by si kvalifikovaný historik vytrhal vlasy.
Každé z tvrdení začínajú zväčša replikou „Jedna študentka dokázala...“. Ona potom ako dôkazový materiál prezentuje príslušnú webovú stránku, z ktorej čerpala. Tieto „pravdivé“ údaje paradoxne pochádzajú z média, ktoré samo produkuje najviac nezmyslov.
Herci si vystačili na javisku s vlastným bytím. Jednoliaty chór na začiatku s vypučenými hrudníkmi ponúka rôzne tvrdenia, prečo je dobré byť Slovákom (lebo fujara, lebo Zvolenský), a potom ich varíruje v širokej škále obrazov. Kooperácia, presnosť, precíznosť robia z hravého konceptu presný tvar. Skupina, ktorá trávi takmer celý čas na javisku, funguje ako mechanizmus. Každý v ňom má presné miesto a plní svoju úlohu. Napriek tomu výsledok nie je iba roboticky presný, ale zachováva si hravosť. (...) Dôležitá je dynamika, ktorú udržuje práca s tempom.
Režisérky Emília Šavelová a Alena Váradyová pracujú s jeho kontrastmi. Vďaka tomu vynikne aj provokatívny obraz éterických vierozvestcov, ktorí písmo pre Slovanov tvoria pri jednom z Cyrilových marihuanových tripov.
Inscenácia Slováci sme od rodu nie je formálne originálna, ale je nápaditá. (...) Šteklí ego príslušníkom holubičieho národa, ktorí láskyplne ponúknu miesto pri stole, ale potom pre istotu zamknú dvere, aby nikto neprišiel.

Milo Juráni

 

Divadlo DISK z Trnavy sa dlhodobo venuje témam, ktoré sa dotýkajú esencie ľudského bytia v jeho obnaženej a surovej forme. Fixácia série improvizácií a sujet dekomponovaný na sériu zdanlivo nesúvisiacich fragmentov pretrváva naďalej v takmer nezmenenej podobe. Píšeme takmer, pretože v Prežití sa objavuje pre súbor neobvyklá práca s výtvarným znakom. Čierny rúž na perách a čierne jednoliate parochne kladú dôraz na totálnu unifikáciu postáv. Individuality akoby sa tu zrazili do jedinej všeobecnosti ľudskej masy. Jednotlivé postavy od seba už nič nediferencuje. Ani pohlavie. Mužské postavy sú oblečené v ženských šatách, inokedy kostýmom spojené, akoby tvorili jedno telo. Všetci sú jednoliati a rovnakí.
Inscenácia je uzavretá medzi dva vzdychy gregoriánskeho chorálu. V tomto unifikovanom svete, kde existuje už len unisex, bez akejkoľvek špecifickosti a originality, stojíme asi naozaj pri otázke prežitia. Prežíva už len táto jednotnosť. Bytová kultúra banalít, 2D obrazu, 2D konania a bezfarebnosti videnia, kde čierna a biela nestoja v kontraste, ale sú iba potvrdením čiernej. Nastáva akási rozlúčka so svetom západoeurópskeho individualizmu a akejkoľvek unikátnosti kultúry. Výstupy a skeče herci hrajú neustále otočení čelom k publiku. Prichádzajú a odchádzajú ako postavičky orloja, uväznené vo zvonici kostola alebo na obraze starovekej fresky. Keďže tvorcovia chcú zahmlievať a nebyť konkrétni, dávajú šancu na mnohé nadinterpretácie výkladu. Áno, Uhlár ide opäť do zvláštnych nuáns tém, ako sú identita, rodinné vzťahy, susedské vzťahy, pracovné vzťahy. Svet banálnych problémov, ako susedská grilovačka či výber svadobných šiat a topánok, je premiešaný so svetom veľkých, až civilizačných tém ako incest, smrť a choroba. Možno nás chce upozorniť na ešte zásadnejší stav prázdna, v ktorom sme sa ocitli. Bojíme sa nebezpečného nepriateľa, ktorý striehne za hranicami, zatiaľ čo hynieme vo vlastnom neznesiteľnom bytí. (...) Počas celej inscenácie vidíme, že postavy sú už len emocionálne prázdne schránky, ktoré neprežívajú ani predsmrtný kŕč či dlhodobú agóniu. Sú v stave post mortem.

Miriam Kičiňová, Milo Juráni


M. v Mayenburg: MučeníkHru Mučeník napísal súčasný nemecký autor Marius v Mayenburg v roku 2012 ako reakciu na počiatočnú vlnu teroristických útokov v Európe. (...) Napriek tomu, že hra je tézovitá, faktom ostáva, že ide o veľmi zručne a dobre napísané dielo. V spoločnosti stúpajúci náboženský fanatizmus, manipulatívny výklad náboženských textov a zneužívanie viery, či už vedomé, alebo nevedomé, pomenováva Mayenburg v extrémnej podobe – prostredníctvom tínedžera Benjamina, ktorý slabomyseľne a o to nebezpečnejšie podľahne idei mučeníctva v mene očistenia morálky a naplnenia viery.
Divadlo Gasparego z Liptovského Mikuláša uviedlo Mayenburgov text na slovenskom javisku po prvýkrát. Mučeník v réžii Jána Mikuša je profesionálne odvedenou inscenáciou. A to nielen pokiaľ ide o réžiu, dramaturgiu, herectvo, ale aj o sebavedomú odvahu umiestniť hru v nedivadelnom priestore. Mikulášsky Mučeník sa odohráva v prázdnej miestnosti, v ktorej sú školské lavice a stoličky pre divákov. Divák sa tak stáva priamym svedkom diania, odohrávajúceho sa prevažne v škole. Tu Benjamin presviedča učiteľku a svojich spolužiakov, ako aj svoju matku o nemravnosti sveta, nečistote ľudstva, nesprávne chápanej viere cirkvou. Cituje pasáže z Biblie, ktoré, samozrejme, nevedomky prekrúca, až zisťujeme, že sa z neho stáva fanatik a extrémista. Benjamin, učiteľka, spolužiaci chodia pomedzi divákov a chladné biele steny so zasvieteným svetlom atmosféricky dotvárajú autentickosť a hrôzu blížiaceho sa konca. Jediným, kto sa odváži Benjaminovi oponovať a kontrovať jeho vlastnou zbraňou – citáciami z Biblie, je učiteľka biológie. Už samotná jej racionálnosť, logickosť sú opozíciou proti Benjaminovej fanatickej viere, postavenej na iracionálnosti. A tu nastáva z môjho hľadiska jeden z malých nedostatkov inscenácie. Napriek tomu, že dramaturgicky je hra zručne a v rámci temporytmu veľmi efektívne upravená (skrátená), pri ženských postavách dochádza k istému splošteniu. Pozornosť sa sústredí prevažne na Benjamina a postava učiteľky, ktorá má v hre dôležité miesto opozície, sa v inscenácii stráca. Učiteľka sa stáva len obyčajnou súčasťou Benjaminovho okolia, neschopného nič urobiť pre záchranu seba a aj Benjamina. Ten v mene „svojej“ viery takmer zabíja spolužiaka a krv na jeho tvári nie je mučeníckou krvou, ale škvrnou zabitia človeka. Mučeníčkou sa nakoniec stáva učiteľka, proti ktorej sa obráti celé okolie. Inscenátorom uniká krátením textu práve táto záverečná motivácia a zmysel sebaukrižovania učiteľky.
Inscenácia Divadla Gasparego Mučeník dokáže konkurovať akémukoľvek dielu na slovenskej nezávislej scéne. Je suverénna a s jasným postojom tvorcov.

Dáša Čiripová


Pojednávanie vo veci Genesis v multižánrovej forme spojenia činohry a fyzického divadla kráča po stopách viny. Rovnako ako predošlý Mučeník pri tomto hľadaní vstupuje do polemiky s Bibliou, ktorá definuje základné morálne atribúty dnešnej spoločnosti. Mayenburg sa opiera o novozákonné citáty, Uložiť ako... siaha po Starom zákone. Súd s Júdom, Jákobom, Abrahámom&Co. sa začína v náhodnom momente. Je to iba jeden príbeh z mnohých, ktorým dievčina zatvorená vo svojej izbe a zavalená náboženskou literatúrou môže začať svoje vyšetrovanie. Dávne mýty pritom posudzuje z hľadiska novej morálky dnešných zákonov a paragrafov. Dochádza k stretu odlišných svetov. Na jednej strane je to komické, na druhej to naznačuje, z akého kódexu vlastne pochádza časť identity našej kultúry. V základnej knihe európskej civilizácie je ľahké nájsť „zločincov“, ktorí by sa dnes na lavici obžalovaných obhajovali len ťažko. Nikto totiž nie je ochotný prijať zodpovednosť.
Cyklus obvinení sa nekončí a pokračuje až k samotnému Stvoriteľovi...
Jednotlivé pojednávania vždy začínajú konkrétnou rekonštrukciou činu obžalovaného. Prebiehajú vo forme fyzických obrazov, ktoré v naratívnej rovine dopĺňajú konkrétny príbeh. Zo zavesených vriec vyťahuje performerka prudkým gestom materiálne dôkazy činov, ktoré sú zároveň biblickými symbolmi – mešec, rúno, povraz a, samozrejme, jablko. Aj keď je od začiatku jasné, kam sa asi vo svojom pátraní tvorcovia dopracujú, rutinu štruktúry narušia aspoň tým, že poslednú rekonštrukciu predstavia ako klauniádu s jablkami Kaina a Ábela.
Snaha sudkyne je však márna. Obvinení zo starého sveta, fungujúceho na báze iného poriadku, jej nerozumejú a neskôr sa jej snahe doslova vysmievajú. Akoby bolo vopred jasné, že pravdy o pra-pra-vine sa nedopátra, že svojho vinníka nedolapí. Pokus o hľadanie esencie viny je dlhá cesta a tesne predtým, keď je odpoveď konečne na dosah, Boh zhasne svetlo. „Prestaňte súdiť, aby ste neboli súdení; lebo akým súdom súdite, takým budete súdení; a akou mierou meriate, takou bude merané aj vám.“
Je pozoruhodné, do akej myšlienkovej výzvy sa súbor Uložiť ako... pustil, a aj to, akú cestu k polemike o večnej vine plynúcej z dedičného hriechu si zvolil.

Milo Juráni


...

Scénická žatva 2016 a prezentované inscenácie priniesli do divadelného diškurzu témy, ktoré absentujú v profesionálnom slovenskom divadle. Či už to boli zrelé ochotnícke súbory (Disk z Trnavy, Gasparego z Liptovského Mikuláša a žatevný nováčik Hugo z Pruského) alebo základné umelecké školy a divadelné súbory zložené z mladých ľudí (Trma-vrma z Popradu + Tote tam z Kežmarku, Bebčina z Novej Dubnice, Zádrapky zo Senice, Uložiť ako z Bratislavy). Tvorivé tímy sa angažovane a s odstupom dotýkali tém, ktoré reflektujú súčasné spoločensko-politické zmeny v spoločnosti. Tie prinášajú nové definovanie slovenských a slovanských mýtov, biblických základov, aby hľadali naše korene a základy, našu národnú a európsku identitu.
Príjemným poznaním bolo, že to robia s ľahkosťou, humorom a smerujú tak k triezvosti, vecnosti a hľadaniu pravdy. Na to, aby sme sa na slovenské a európske dejiny pozreli cez takúto odľahčenú prizmu, je potrebná zrelosť a adekvátny odstup.
Ochotnícke divadlo tento rok presvedčilo, že dozrelo na témy, ktoré sú v profesionálnom divadle len zriedkavé, a pritom také potrebné. Sociálnopolitické tendencie mnohých vybraných inscenácií striedali detsky hravé, vo svojej jednoduchosti čisté inscenácie. Spomenieme inscenáciu Slováci sme od rodu (Poprad a Kežmarok), Slávik a ruža (Levice), Rysavá jalovica (Martin), Pochovajte ma za lištu (Martin) či recitácie Alice Cvečkovej a Mariana Gajdoša. Zdá sa, že slovenské ochotnícke divadlo predbehlo v aktuálnosti naše profesionálne súbory a je schopné zaujať postoj k dianiu v spoločnosti aktuálnejšie a promptnejšie. S témami sa objavili aj invenčné prístupy a vyhranené postoje tvorcov.
Zahraniční hostia by mali byť pre festival osviežením, spestrením a kvalitatívnou inšpiráciou pre slovenské súbory. Na rozdiel od toho sú ale najnešťastnejším a tým aj retardujúcim programom festivalu. Rozhodovanie nebolo preto jednoduché a v konečnom dôsledku ani jednoznačné. Navrhujeme oslobodiť sa od súťažného modelu festivalu a udeľovania cien. Vzhľadom na nemerateľnosť tvorivých výkonov sa porota rozhodla udeliť cenu za tvorivý výkon dvom súborom.
Mimoriadne a špeciálne uznanie poroty získalo divadelné zoskupenie Gasparego a inscenácia Mučeník za najkompaktnejší divadelný tvar a dramaturgický prínos.
Hlavnú cenu Tvorivý čin roka udeľujeme bratislavskému divadelnému súboru Uložiť ako s inscenáciou Pojednávanie vo veci Genesis za tvorivý, kreatívny a najmä autorský prístup.

Dáša Čiripová, predsedníčka poroty
Foto Ctibor Bachratý a Guido Bosua

Celé články nájdete vo Festivalových denníkoch Scénickej žatvy alebo na http://www.scenickazatva.sk/.